Miša, štíhla jemná dievčina z Ružomberka, zakotvila pred rokmi v grófstve Surrey, ktoré je po celom Anglicku povestné prísnym dodržiavaním stavebných zákonov a susedským spolunažívaním s pevne určenými pravidlami. Tie sa tu nedá nerešpektovať a, pravdu povediac, nikomu ani na um nepríde nedodržiavať, čo je zákonom a občianskym spolužitím dané. Sedeli sme u Mišky na terase ich prekvapujúco moderného domu a pýtali sa na život v staroanglických usadlostiach v okolí. Nevedeli sme si predstaviť, ako sa môže súčasná rodina zabývať v dome spred 100 rokov. Vtedy si spomenula! Predsa jej susedka Stephanie, šikovná právnička zo starej anglickej rodiny, sa sťahovala na ich ulicu v tom istom čase, ako oni s Davidom dostavovali svoju vilu. Slovo dalo termín – a hneď na druhý, slnkom zaliaty deň sme zišli úzkou (vraj hlavnou) ulicou k železnej bráničke. Len niekoľko stôp pod nami blahosklonne a so všetkou aristokratickou vážnosťou hľadela na nás tehlová stavba opretá do svahu. To sme ešte netušili, že sa na nás pozerá cez plece. Jedny z dverí na dome sa otvorili a my sme vošli do štvorcovej predsiene s vysokým stropom. Až vtedy sa ukázalo, že usadlosť Chantry Dene sa obrátila k hlavnej ceste chrbtom a my začíname prehliadku od zadného vchodu…
Duch minulosti
Mystika, tajomstvo, odkaz predošlých generácii, pokojná usporiadanosť a harmónia minulosti v súčasnom svete. V tomto rytme sa vlní krajina, strihajú sa trávniky, udržiavajú záhrady, opravujú staré usadlosti, ktoré sa na noc prikrývajú zvukmi a vôňami blízkych lesov a vidieka. Pre takéto miesto a pre rodinu Arthura Moona miestneho obchodníka s drevom ešte v roku 1907 naprojektovali okrídlenú stavbu. Na počudovanie do roka a do dňa pod vedením architekta Thomasa Riley Clemenca dom naozaj postavili. Vtedy už boli po celom okolí všeobecne známe jeho stavby vrátane novo dokončenej budovy guildfordského kláštorného pivovaru. Nebol teda dôvod, aby si miestny bohatý obchodník neobjednal stavbu rozľahlej vily práve vo vychýrenej architektonickej kancelárii TR Clemence of Architects Clemence and Moon.
Susedia v Surrey
Rozložitá stavba sa po roku 2002, krátko po smrti predchádzajúceho majiteľa, dostala na zoznam chránených architektonických historických budov Veľkej Británie. Takto zaradenú usadlosť našla v ponuke guildfordskej realitnej kancelárie Stephanie a jej manžel, budúci, v poradí už piati majitelia. Tejto udalosti však predchádzali iné, ktoré súviseli so záujmami dedičov. Tí najprv mienili pozemok a dom predať aj za cenu, že by sa stará usadlosť zbúrala a na jej mieste by sa postavil úplne nový objekt vytrhnutý z architektonickej tradície mestečka. Susedom, ktorí obývali okolité usadlosti, sa však takéto riešenie vonkoncom nepozdávalo. Obávali sa, že prídu o pokoj a ich vlastné nehnuteľnosti stratia na hodnote a príťažlivosti. Nikto z nich nechcel vo svojom susedstve nič iné, iba nových majiteľov domu a pozemku Chantry Dene, pre ktorých by bolo zaujímavé primerane stavbu zrekonštruovať a vrátiť ju do zaužívaných tradícií štvrte s dobrou povesťou. Susedia v Surrey dali sily a kontakty dohromady a zariadili na príslušných úradných miestach, aby sa skoro storočný dom postavený počas kraľovania Eduarda VII. v štýle Arts & Crafts zaradil medzi architektonicky nedotknuteľné objekty. Pri argumentácii vyzdvihli nielen štýl poplatný dobe naklonenej historizujúcemu architektonickému vkusu, ale zdôrazňovali jedinečnosť zvláštneho pôdorysu a krásu belvedéru na južnom priečelí s výhľadom na neďaleké polia a vŕšky. Pripomínali hodnotu drevín a krajinnej architektúry ešte vždy zaujímavej záhrady a parku s tenisovým kurtom, ale aj výber miesta a nevyhnutnosť zachovávania povestného anglického Môj dom, môj hrad. Napriek tomu, že na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia sa v dome voľakedajší majitelia pričinili o nesystematickú modernizáciu, pri ktorej sa časť okien a lodžie ani nesnažila napodobiť svoj pôvodný vzhľad, úrady zaradili Chantry Deen medzi pamiatkovo chránené objekty. Našťastie pre susedov dozrievali čas i okolnosti: Stephanie a jej manžel sa odhodlávali ku kúpe domu… „Nehnuteľnosť sme kúpili koncom augusta 2003 po tom, ako sme sa zúčastnili na licitácii. Naša ponuka v zapečatenej obálke bola pre predajcov najzaujímavejšia.“
Prečítajte si tiež:
Rekonštruovať, ale nemeniť
* článok pokračuje pod formulárom *
„Pre množstvo obmedzení zo strany pamiatkového úradu sme sa rozhodli nezamestnať architekta. Všetky zmeny a renovácie sme si teda museli zabezpečiť sami. Dohodli sme sa na spolupráci s odborníkom, ktorý nám vypracoval statický posudok, zostavil plán stavebných prác, navrhol projekt, posúdil pevnosť konštrukcií a počas prestavby radil a občas aj vysvetľoval. Od začiatku sme vedeli, že ak chceme, aby si remeselníci urobili svoju robotu poriadne, nemôžeme v dome bývať. Povolenia a žiadosti, ktoré sa zväčša týkali jednotlivých stavebných úprav s využitím nových materiálov a technológií, donekonečna spomaľovali postup prác. Hoci sme sa stavbárom snažili vytvoriť čo najlepšie podmienky, sťahovali sme sa až po trinástich mesiacoch v septembri 2004,“ ešte teraz krúti hlavou Stephanie pri spomienke na úradníkov. Kým nám nalieva čaj, dozvedáme sa, že predsa len vynovili a pozmenili najmä dispozíciu prízemia. Vo východnom krídle sa obslužná časť domu vrátane priestorov pre gazdinú zmenili na otvorený priestor kuchyne a dennej jedálne. V pravom krídle v miestnosti situovanej na sever, ale s oknom obráteným na západ mali predchádzajúci majitelia kuchyňu: „Tú sme zmenili na herňu pre deti. Viete, južné priečelie domu sa výrazne zmenilo na prelome 50. a 60. rokov, keď si pôvodní vlastníci dali zaskliť terasu na prízemí. V lete sem dopadá dostatok svetla a tepla, a keďže je dom dosť veľký na to, aby sme si mohli dovoliť otvorenú lodžiu, ktorá priamo nadväzuje na prijímací salón, vrátili sme terase so štýlovým stĺporadím pôvodný vzhľad,“ hovorí, kým nás cez prijímaciu halu vedie na otvorenú terasu, kde sa našincovi zastavuje dych pri výhľade na krajinu. Zakrátko stúpame po drevenom trojramennom schodisku k spálňam rodičov a detí. Nad schodiskovým zrkadlom sa vznáša artičoka – kultové svietidlo z dielne severského dizajnu od Louisa Poulsena. Svietidlá – artičoky nás v rôznych obmenách sprevádzajú po všetkých chodbách domu. Jednou z nich vstupujeme do manželskej spálne: „Predtým tu boli Jeho a Jej spálňa. Upravili sme vstup do kúpeľne tak, aby sa do nej dalo vojsť priamo z izby. Z pôvodných ďalších dvoch spální vznikli detské izby pre našu dcéru a syna s výhľadom na park a krajinu. Neskôr uvidíte, že cez spojovaciu chodbu možno aj z detských izieb prejsť do veľkej rodinnej kúpeľne so sprchovacím kútom a vaňou, ktorá vznikla prepojením bývalej toalety a menšej kúpeľne,“ vysvetľuje Stephanie zmeny v dome.
Prečítajte si tiež:
Staré, no nie zadarmo
„Samozrejme, ako to už pri starších domoch býva, aj ten náš potreboval opraviť strechu. Pravdu povediac, najprv sme dúfali, že bude stačiť, ak zainvestujeme do rekonštrukcie interiéru, tiež do menšej opravy strešnej krytiny (len na kritických miestach) a až po niekoľkých rokoch sa pustíme do kompletnej výmeny strechy. Krátko po kúpe sme však zistili, že to nemôžeme riskovať. Dali sme dolu krytinu a vytriedili poškodené kusy. Dokúpili nové, opravili latovanie, vymenili časti prehnitých trámov, spevnili krov a opäť strechu pokryli tak, aby pôsobila čo najviac dobovo. Musím zdôrazniť, že každý krok a postup sme museli dať na úradné odobrenie. Počas prestavby sa ukázalo, že konštrukcie domu musíme ozdraviť a chrániť izoláciami proti vlhkosti, zabezpečiť odvetranie podláh a muriva. Vymenili sme komplet všetky inštalácie a rozvody energie. Pôvodné kovové kazetové okenné rámy trpeli koróziou. Žiadali sme o povolenie na ich výmenu, ale trvali na tom, aby sme si ich dali zreparovať. Okná boli najväčšou tortúrou,“ priznáva Stephanie. Negalvanizované oceľové okenné rámy vyrobili ešte v roku 1906. Boli naozaj v úbohom stave. Keďže úrady nepovolili výmenu a ani dvojité zasklenie, ktoré by pomohlo k úspore energie a ľahšej údržbe, museli noví majitelia postupne a po častiach rekonštruovať nielen jednotlivé rámy pôvodných okien, ale aj ich kovania, úchytky a zámky. „Všetko sme priebežne hlásili na príslušnom oddelení. Nakoniec sme predsa len získali povolenie na výrobu niekoľkých pokovovaných okenných rámov a krídiel, do ktorých sme museli osadiť originálne kovania a úchytky.“
Nadčasová architektúra
Dom postavili v časoch, keď ešte netušili, že autá raz budú bežnou súčasťou života: „Prístupová cesta bola priúzka; rozšírili sme ju a nanovo postavili oporný kamenný múr. Najväčším problémom bol nečakane veľký rozsah prác, ktoré sme potrebovali zvládnuť v čo najkratšom čase. Nečudujem sa, že v takejto situácii mnohí pokladajú za najlepšie riešenie zrovnať nehnuteľnosť so zemou a postaviť niečo nové. Bolo nám však ľúto zničiť veľkolepú usadlosť, ktorú už pred 100 rokmi postavili vo vysokom štandarde. Prekvapujúce bolo, že úrady neustále kontrolovali postup prác aj v interiéri, hoci ten už v polovici minulého storočia, keď ešte nebol pamiatkovo chránený, stratil pôvodný ráz. Napríklad pôvodné stropy v časti domu vymenili za sadrokartónové podhľady a niektoré okná vymenili za plastové. Či nám je ľúto, že veci sa nerobili inak? Áno, keby nebolo toľkých úradných obmedzení, určite by sme si najali skúseného architekta, ktorý by dokázal vyťažiť maximum z priestoru a možností tohto domu. Nepredpokladali sme, že keď nás budú úrady obmedzovať, bude nás to stáť enormné množstvo energie. Boli sme sklamaní, že neprišiel súhlas na odstránenie niektorých priečok na zachovanie pôdorysu jednotlivých poschodí v tvare a obrysoch motýľa. Aj pre originálnu dispozíciu domu Butterfly feature dom zaregistrovali na pamiatkovom úrade.“ Stephanie a jej manžel vedeli, že kupujú skvelé miesto so zaujímavým domom, hoci sa priznávajú, že štýl Arts and Craft predtým nijak zvlášť neobdivovali: „Boli sme radi, že sme zachránili vzhľad domu a zachovali pôvodný ráz exteriéru, ale v interiéri nám najviac záležalo na rekonštrukcii podláh, drevených parkiet v halách a obývačkách, dreveného štýlového schodiska a odstránení okien, ktoré nepatrili k nijakému štýlu. Do interiéru sme chceli vniesť čistý, svetlý, no najmä súčasný štýl bývania s moderným nadčasovým nábytkom, ktorý prestrieda len niekoľko kusov – pamätníkov zašlých čias zo zbierky našich rodičov. Netúžili sme po múzeu z doby kráľa Eduarda. Zariaďovali sme sa nábytkom z dielní tradičných škandinávskych značiek. Napríklad v našej spálni sa vyníma Corona Chair – červené kreslo od Erika Jørgensena, naša posteľ je značky Poliform, jedálenské stoličky a stôl sú od Ligne Roset, sofa v kuchyni sme chceli od firmy Cassina, v spoločenských priestoroch nájdete niekoľko kúskov od Arne Jacobsena a Alvara Aalta, inde sme sa rozhodli pre pohodlie talianskeho nábytku. Prakticky v celom dome si svietime svietidlami Artichoke od Louisa Poulsena,“ dokresľuje svoj výber Stephanie, a kým Dano fotí záhradu, ona uteká k autu, aby včas prišla na pojednávanie.
Celá galéria: