Divočina v Brusne
Ulice Brusna, v ktorom dom stojí, ožívajú najmä v lete. Špacírujú sa tu hostia z liečebne, prichádzajú turisti, na Hrone podchvíľou vidieť kajaky či kanoe s rozjarenými šťastlivcami. Ulice a uličky kde-tu lemujú banícke a drevorubačské domčeky ako zo skanzenu, väčšinu zástavby tvorí architektonická zmes všetkého, čo sa stavalo v minulom storočí. Fasády ohodené brizolitom striedajú staršie domy. Niektoré z nich majú očividne nových vlastníkov – omietky natiahnuté na polystyrénových „kapotážach“ majú svoj kolorit, ktorý neraz ignoruje miestnu tradíciu.
Ktorýmkoľvek smerom sa človek pozerá, všade navôkol sa nad mestečkom dvíhajú hory. Od kúpeľov dovidieť na Nízke Tatry, chrbát Prašivej, z opačného konca Brusna, z domu, ktorý sme navštívili, majú výhľad na celé mestečko, na zákruty Hrona, kostolík sv. Ondreja, na Vepor, vrchy Slovenského Rudohoria.
Dvojpodlažný rodinný dom postavili pôvodní majitelia pred 40 rokmi. Na tú dobu to bola príjemná architektúra s geometricky členenou fasádou, dvomi výstupmi na terasy v záhrade, vstupom zo zadnej časti domu rovno do druhého podlažia.
Mladá rodina postupne pretvára vnútro domu. Začali nižším podlažím a záhradou, postupne sa púšťajú do prerábky na poschodí, možno príde na rad aj fasáda domu: „Milšia je nám brizolitová fasáda v kombinácii s drevom, akoby sme si mali dom obaliť polystyrénom. Ešte porozmýšľame, akú tvár dáme vonkajšku domu. Zatiaľ sa po múroch zdobne popína brečtan a pavinič. Páči sa nám takáto divočina. Trochu sme jej uzdu popustili aj v záhrade.“ Upravené plochy striedajú nekosené zákutia s lúčnou trávou, pergolou sa vinie vistéria.
Všetky kúty sveta pod jednou strechou
„Nás dvoch spája cestovanie aj túžba po domove, v ktorom premietame skúsenosti a zážitky z ciest. Rozumieme si predstavou o bývaní. Sú nám cudzie chladné interiéry, zhodli sme sa na dome, ktorý má dýchať spolu so záhradou. Dohodli sme sa na obývacej izbe, ktorej vzhľad určia drevené trámy, kozub, mix starožitného a súčasného, doplnky z ciest. Ladenie atmosféry má pre nás väčšiu cenu ako dokonalá usporiadanosť. Prirodzene opotrebované podlahy a obklady, o ktoré sa pritom majitelia starajú, domy s patinou – také, aké sme zažili na vinobraní vo Francúzsku – alebo koloniálne interiéry Vietnamu, v ktorých sa zastavil čas, urobili na nás silný dojem. Človek si vie predstaviť, čím tie domy žili. Myslím, že teraz aj v našom dome cítiť ducha starej Európy. Európu sme najprv zažili v Ázii a potom sme jej podstatu šli hľadať naživo do Talianska, Francúzska a Británie,“ prechádza Veronika z terasy do kuchyne a otvára krídla dverí na obývacej izbe.
Peter zapáli oheň v kozube. „Náš dom sa nesnažil o vyhranený architektonický štýl. Kúpili sme ho kvôli miestu, kvôli výhľadu. Zariaďujeme ho prelínaním štýlov, prenášaním zažitých vplyvov do nového prostredia.“ S Veronikou otáčame konferenčný stolík, ktorého korpus slúžil ako debnička na muníciu počas druhej svetovej vojny: „Jasne rozpoznateľný štýl je pre nás nezaujímavý. Sme za útulný mišmaš. Neprekáža nám ani viac druhov dreva v jednej miestnosti a ani farieb sa nebojíme. Naša kúpeľňa má teraz síce steny natreté antracitovým odtieňom, no najprv sme skúšali hnedú, potom tmavofialovú, až kým sme sa po niekoľkých dňoch farebných zážitkov dopracovali ku kúpeľni v súčasnej podobe. Ak niekto chce zariaďovať, tak by mal najprv v dome žiť a pozorovať svetlo počas dňa, postupne nachádzať spôsob, ako ísť na farby a materiály, zžiť sa s miestom tak, aby mohol dom dotvárať.“
* článok pokračuje pod formulárom *
„Čo sa týka náterov, mali sme podarený zážitok, keď sme dokončovali prístrešok pri kaviarni. Svetlý šedo-olivovozelený odtieň považovali niektorí okoloidúci za protiplesňový náter a že kedy už tomu dáme normálnu farbu. Veď hej, väčšina vonkajších drevených konštrukcií je v okolí natretá na niektorý z odtieňov hnedej… Dosť ľudí si zvyklo na farby, ktoré vnímajú ako pravidlo pre určité povrchy, a ani im na um nezíde, že nemusí byť každý trám hnedý a stena biela alebo marhuľová. Aj na náš kaviarenský interiér sa spočiatku niektorí pozerali s nedôverou, že čo sú to za novoty a prečo sú steny od polovice neomietnuté a čo sú to za nápady. Teraz sa u nás mnohí kúpeľní hostia fotia tak, aby bolo vidieť aj interiér.“
Mohlo by vás tiež zaujímať
Pestrosť v bývaní, pestrosť v živote
Veronika svojimi nápadmi určovala štýl, Peter hľadal materiál, hobľoval, pílil, natieral, reparoval, a keď bolo toho veľa, zohnali si remeselníka – drevomodelára, ktorý mal nielen dobrú prácu, ale poradil im aj pri zariaďovaní.
„Mám pocit, že u nás sa ľudia boja vnášať do interiéru cudzokrajné prvky alebo nemajú odvahu miešať viac štýlov. Ak sa interiér aj vydarí, tak je to skôr v škandinávskom duchu čistých línií a útulných doplnkov,“ zamýšľa sa Veronika. Mne zas prišlo na um, že nie každému je dané zachovať si vkus a mieru pri vytváraní štýlového mixu. Tu si ich strážia. Pokojne sa možno poddať atmosfére domu, cítiť vôňu diaľok. „Som fanúšička viacerých nábytkových značiek. Pokojne sa v nábytkoch prehrabujem na webových stránkach. Mám dobré skúsenosti s nakupovaním cez internet, no treba mať predstavivosť, ako vyznie vybraný kúsok na mieste, ktoré sme preň vydumali. Určite by som nechcela, aby to u nás vyzeralo ako štylizovaná fotografia z katalógu nábytkovej firmy,“ vysvetľuje Veronika.
Peter nás vedie späť na terasu s výhľadom. „Chybou je, že u nás stále veľa ľudí nevyužíva služby interiérového dizajnu. My sme radi, že drevomodelár, ktorý nám zhotovil drevené prvky v kúpeľni, kuchyni aj časť vymuroval, vedel profesionálne skorigovať naše predstavy.“ Medzi rečou a fotografovaním sme prehryzli kúsky zrejúceho slovenského syra, zajedli ich bobuľami hrozna a cítili sa na chvíľu celkom svetácky.
Celá galéria