Bratislavské Legiodomy sú v slovenskej architektúre 20. storočia pojmom a tunajšie byty nepotrebujú rozsiahle úpravy, aby boli krásne a jedinečné. Našťastie, architekt Viliam Krížik pristupoval k rekonštrukcii jedného z nich s rozumom aj so srdcom – podobný, o čosi menší byt v tomto súbore totiž kúpili ešte jeho starí rodičia ako mladomanželia a v ňom sa narodil jeho otec, takže vzťah architekta Krížika k histórii týchto domov nebol len profesionálny. „Chcel som zdôrazniť pôvodné hodnoty bytu v súbore domov, ktorý je dnes kultúrnou pamiatkou, a pripomenúť atmosféru starého Prešporka 30-tych rokov, keď tieto domy postavili,“ hovorí. „Snažil som sa pritom zachovať zaujímavé nábytkové prvky z rôznych období, ktoré tu slúžili takmer trom generáciám, a transformovať ich na podmienky dnešného života.“
Stopy troch generácií
Byt zariaďovali v troch vlnách, ktoré delilo niekoľko desaťročí, v jeho interiéri sa tak odrážal vkus a názory troch generácií. Po prvých obyvateľoch tu ostal starožitný nábytok: „Nábytok, aký bol moderný v 30-tych rokoch, tu nenájdete,“ hovorí architekt. „V tom čase sa síce v architektúre dostával k slovu funkcionalizmus, z tohto obdobia je známy nábytok v štýle Bauhaus, ktorého typickým prvkom je napríklad ohýbaná rúrková oceľ, tunajší obyvatelia sa však zariaďovali skôr v historizujúcom, eklektickom štýle. Ani tieto domy neboli totiž technicky či konštrukčne progresívne – v tých rokoch sa už stavalo zo železobetónu, Legiodomy však patrili skôr k tradičnej zástavbe. Nakoniec, aj ich autor, architekt Jurkovič, bol už vtedy starší pán, konzervatívny architekt. Aj ľudí, ktorí si takéto bývanie vybrali, teda oslovoval skôr eklekticizmus než moderna,“ vysvetľuje Viliam Krížik. „V období, ktoré mám veľmi rád, v 60-tych a 70-tych rokoch, sa v byte vystriedali generácie a noví obyvatelia priniesli so sebou aj nové, vtedy moderné zariadenie. V tých časoch sa zariaďovali aj moji rodičia,“ pokračuje architekt. „Prvky z tohto obdobia považujem za veľmi cenné – podľa mňa je úžasné, že ich dizajn je aktuálny aj dnes, po štyridsiatich rokoch.“
Mohlo by vás tiež zaujímať
Prehliadku architektonických smerov uzatvára súčasný nábytok. Autorom viacerých kusov je Viliam Krížik, ktorý vo svojich návrhoch koncepčne, tvarovým riešením i výberom materiálu vychádzal väčšinou zo slovenskej nábytkovej tvorby 60-tych a 70-tych rokov. „Snažil som sa skĺbiť v jednom priestore tri rôzne štýly a prístup troch generácií k zariaďovaniu – môj súčasný, prístup z čias mojich rodičov a starých rodičov,“ objasňuje svoj zámer. „Chcel som vytvoriť kombináciu pôvodných prvkov z 30-tych a 70-tych rokov minulého storočia s prvkami charakteristickými pre súčasný dizajn, ktoré však nemali v interiéri dominovať.“
V dobrom aj zlom
* článok pokračuje pod formulárom *
Hoci nevýhodou bytov z tohto obdobia je z dnešného pohľadu predimenzovaná plošná výmera na počet izieb – napríklad tento dvojizbový byt má až 110 m2 – a tiež jeho dispozícia je pre nás trochu neracionálna, architekt ju zámerne nemenil: „Považujem to za istý znak doby. V tých časoch sa jednoducho stavalo takto,“ vysvetľuje. „Z tohto bytu by sa dal urobiť napríklad trojizbový, ale podľa mňa, a to nie som konzervatívny, ak chce človek moderný byt, trh mu poskytuje množstvo možností si taký zaobstarať. Naopak, klasických starých bytov je u nás málo a bolo by škoda aj to málo, čo nám ostalo, zničiť.“ Človek by si mal podľa Viliama Krížika vedieť starý byt užiť, vychutnať si jeho charakter, možno aj s istými negatívami. „Je to podobné, ako keby ste chceli mať veterána, auto z dvadsiatych rokov, ale s dnešnými technickými parametrami. Veď keď chcete mať také staré auto, chcete si užiť aj jazdu v ňom. Rovnako aj staré byty majú svoju úžasnú atmosféru, ale aj svoje negatíva. Napríklad ich údržba býva pomerne náročná – o parkety sa treba starať, voskovať ich, taktiež natieranie okien je hotová tortúra. K takýmto veciam preto musíte mať jednoducho vzťah.“
Mohlo by vás tiež zaujímať
Iný pohľad na minimalizmus
„Mám rád, keď sa v architektúre a dizajne vytvárajú trvalé hodnoty, ktoré nepodliehajú móde a oslovujú niekoľko generácií,“ hovorí architekt Krížik, podľa ktorého dnes aktuálna trvalá udržateľnosť, a dokonca ani minimalizmus nie sú v rozpore s tradičným zariadením. „Dnes sa veľa hovorí o vzťahu architektúry a životného prostredia, o trvalo udržateľnej výstavbe. Podľa môjho názoru s tým súvisí aj úcta, obnova a znovuvyužitie prvkov, ktoré nám zostali z minulosti. Aj nábytok vyrobený z kvalitných materiálov, s tradičným remeselným fortieľom, ktorý môže slúžiť niekoľkým generáciám, svojím vzhľadom aj funkčnosťou je stále aktuálny a nenúti nás k častým zmenám, je podľa mňa vyjadrením kladného vzťahu k životnému prostrediu,“ hovorí architekt. „Aj tu som sa preto snažil vytvoriť finančne nenáročný interiér, ktorý však má trvalé estetické a funkčné hodnoty – nie je ovplyvnený meniacou sa módou a netreba ho tak skoro obnovovať , takže bude znova slúžiť ďalšej generácii po mnoho rokov.“
Taktiež minimalizmus je podľa Viliama Krížika pojem, ktorý by sa mal vnímať viac filozoficky, nielen prvoplánovo. „Pre mňa minimalizmus neznamená len nejakú skrinku za veľa peňazí,“ hovorí. „Jeho podstatou je napríklad aj minimum nákladov a minimum úprav. Z tohto pohľadu možno teda tento byt považovať za minimalistický – zámerom bolo robiť v ňom čo najmenej zásahov ako do konštrukcie, tak aj do zariadenia a atmosféry priestoru.“
Celá galéria
26 obrázkov v galérii
Podobné články
Môj domVysaďte si živý plot: Akú podobu zvoliť, aké dreviny vybrať a čo urobiť, aby bol sýtozelený a hustý?
Urob si sámAko udržať listy na izbových rastlinách nádherne lesklé a prečo na tom záleží
ASB.skZákaz kotlov na fosílne palivá aj povinné solárne zariadenia? Nová smernica vyvolala diskusiu
ASB.skUčebnicový príklad dobrej premeny. Rekonštrukcie križovatiek na Vazovovej a Mudroňovej sú dokončené, mesto chce pokračovať Blumentálom