Návrat dobrých nápadov
Niektoré nápady sú také dobré, že sa ich oplatí použiť hneď niekoľkokrát. Architekt Ján Stempel vie o tom svoje. Už po tretí raz siahol k osvedčenej elementárnej forme rodinného domu. Rozhodne to však nie je tým, že by sa mu minuli nápady alebo sa stratila invencia. Nespohodlnel a tiež nemieni stále stavať rovnaké domy. Povestné déjà vu si prežil vďaka tomu, že jeho prvý dom z Vraného nad Vltavou, publikovaný v časopise Môj dom v roku 2007, zaujal ďalšie dve mladé rodiny. Prvá z nich, ktorá teraz sídli v domčeku s drevenou fasádou, neváhala – oslovila architekta a podnikla výlet do Vraného len aby domček, ktorý ju očaril v médiách, videla na vlastné oči. Pre túto rodinu bola najprijateľnejšia predstava ich nového domova v jednoduchom dome so štýlovo čistým tvarom, ktorého princípy čiastočne vychádzajú z tradičného chápania domu. Niet preto divu, že sa im zapáčil práve vranecký vzor. Majitelia prvého domu sa obávali, že na susednom pozemku vyrastie stavba nepatričnej formy, ktorá by narušila harmonické vnímanie bezprostredného okolia. Nakoniec si nevybrali nielen pozemok, ale aj susedov. Architekta spolu so susedným pozemkom odporučili kolegovi z práce. Architekt Ján Stempel dodáva: „Nepodcenili sme ani vonkajšie úpravy. Nechceli sme stavať v súčasnosti pomerne bežným štýlom, keď sa na dokončovacích prácach a výslednom vzhľade domu podpíše nedostatok financií, ktoré sa minuli počas stavby. Bezprostredné okolie domu tvorí každodenný obraz, ktorý sa nám otvára pri výhľade z okna. V nijakom prípade neradno podceniť tieto súvislosti. Oba pozemky sme zjednotili do jedného, čím sme odbúrali bariéru v podobe zbytočného plota. Záhrada tak veľkoryso zdôrazňuje prostú formu oboch domov. „
Pri pohľade na oba domčeky, ktorých spojenectvo spriatelení susedia nezahubili výstavbou masívnych plotov, ale naopak potvrdili spolupatričnosť ich architektúry absenciou akýchkoľvek predelov, som si spomenula na detské kresby. Do škôlky už síce nejaký ten piatok nechodím, ale celkom zreteľne si vybavujem atribúty, ktoré nechýbajú nijakému domu z detských kresieb. Asi len máloktoré dieťa načrtne minimalistickú kocku, alebo domček s pultovou či valbovou strechou. Detskú predstavu správneho domu sprevádza sedlová strecha. V tomto zmysle stavby architekta Stempela pôsobia ako naplnené detské predstavy o domoch, ktoré sú však prispôsobené modernému spôsobu života ich dospelých obyvateľov. Aj v tomto prípade platí ono otrepané V jednoduchosti je krása a tiež skutočnosť, že dospelí by sa nemali báť spomenúť si na detstvo – na časy, keď bolo všetko oveľa jednoduchšie a nič sa zbytočne nekomplikovalo. Sedlová strecha, ktorú si pôvodne vynútil miestny stavebný úrad, sa nakoniec stala najcharakteristickejšou črtou a ozdobou oboch stavieb.
Žiadna typizovaná zástavba
Skôr než sa Ján Stempel pustil do návrhu domu, rozdal úlohy svojim klientom a našim hostiteľom: „Jano nám dal vypracovať seminárky na tému našich záujmov, životného štýlu. Mali sme popísať aj naše ideálne predstavy o bývaní,“ usmieva sa v obytnej zóne mladý majiteľ. Ján Stempel dokazuje, že architektúra by mala slúžiť ľuďom, pre ktorých sa navrhuje. Úlohou architekta nie je tvrdošijné uplatňovanie svojich vízií na úkor praktickosti a priania klienta. Naopak – všetkými možnými prostriedkami sa má snažiť o to, aby obstarávateľovi splnil sen o dokonalom bývaní: „Som zástanca toho, že každú stavbu je nevyhnutné projektovať na dané miesto a pre určitého klienta. Preto pokladám typové projekty za tú najhoršiu vec, akú si dokážeme predstaviť. Snažil som sa preto o akýsi archetypálny manifest proti masovej zástavbe typizovanými domami, ktoré devastujú dediny v našej krajine.“
V starostlivo vypracovanom elaboráte, ktorý mladí manželia architektovi predložili, sa architekt napríklad dozvedel, že obaja pochádzajú z menšej dediny a že bývanie na vidieku im vyhovuje spolupatričnosťou s prírodou. Pozemok vyberali strategicky. Chceli bývať v okolí Prahy, najlepšie neďaleko od diaľnice tak, aby mohli bez problémov dochádzať do práce v pražskom Chodove a aby sa poľahky mohli vypraviť na Moravu na návštevy k rodine. Zapáčilo sa im, že tunajšia krajina nie je ani placka a nie sú to ani veľhory. Členitosť terénu pridáva malej obci na atraktivite a domáci to majú na skok do lesa. Na to, aby sa z prízemia domu vypravili bezbariérovo na záhradu, môžu okrem hlavného vchodu použiť aj trojo veľkoplošných otváravých zasklení.
Dokonalú intímnu atmosféru vykúzlil architekt použitím konceptu zapusteného átria, v ktorom sa domáci pri záhradnom stolíku spolu s priateľmi často oddávajú kartovým hrám. Trávnaté plochy vhodne dopĺňajú terasy zhotovené z dreva. Ich prírodný vzhľad korešponduje aj s farebne namixovanými lícovkami na fasáde domu a bridlicovou strešnou krytinou. Jednotlivé stavebné prvky nenechajú nikoho na pochybách, že boli zvolené s patričným citom, celok tak pôsobí nad mieru vyvážene a kompaktne.
Vtip v kuchyni a veselé doplnky
* článok pokračuje pod formulárom *
Pri vstupe do dennej zóny sme minuli kuchynský kút a potom plynule prešli k okrúhlemu jedálenskému stolu. Vtedy sme na konci priestrannej miestnosti uvideli odpočinkovú zónu, ktorej velí oranžová sedačka. O svoju pozornosť sa hlásila aj najmladšia z rodiny. Dvojmesačnému bábätku vytrávilo na čerstvom vzduchu, a tak si plačom vynútilo svoj kalorický prísun. Čivavy ako starostlivé guvernantky vrteli chvostíkmi a uprenými psím pohľadom sa snažili upokojiť hladoša. Obraz rodinnej spokojnosti aj vďaka domu a prostrediu, ktoré ich životu žičí.
Kuchynská linka v oceľovom vyhotovení so zapustenými antikorovými držadlami aj napriek použitiu industriálnych materiálov nepôsobí ani stroho a ani chladne. Majiteľka dodáva: „Už sa teším, keď nám do priestoru linky zavedú internet. Rada varím rôzne špeciality, ale nie vždy sa mi všetko vydarí. Máme veľa knižiek o varení, často sa však inšpirujem hlavne na internete, a tak by som mala všetky recepty pekne po ruke.“ Kuchynskej linke s množstvom úložných priestorov a hĺbkou horných skriniek prispôsobenou tak, aby sa o ne nikto neudieral, nechýba vtip. Vtipnú kašu však pojedli aj veselé doplnky: napríklad uškŕňajúca sa africká dekorácia na stene alebo originálny stojan na nože v podobe vúdú panáčika z dizajnového obchodu Naoko.
Ostrejšie línie kuchynského zariadenia vyvažuje okrúhly stôl, nad ktorým je na šikmom strope zavesené ikeácke svietidlo Maskros: „Za tú cenu sme spravili dobrý nákup. Len s jeho zavesením bol malý problém. Muselo sa postaviť lešenie. Dlho sme sa zo svetla netešili. Objednali sme znova lešenie. Náprava bola našťastie rýchla a výmenu žiarovky už zvládame úplne štandardne,“ smeje sa domáca pani.
Exotika kade-tade
Veľká knižnica ukrýva vstup do tajnej komory-pracovne, ktorá je logicky napojená na bibliostenu. Z jednej strany sa miestnosť otvára do átria; domáci si tak aj pri pracovných povinnostiach udržujú kontakt s exteriérom. Celý dom je citlivo dekorovaný africkými soškami a maskami, ktorými mladých manželov obdarúva teta žijúca v Južnej Afrike. Do prvého poschodia nás, okrem majiteľa, sprevádzali aj fotky afrických zvierat. Z galérie sa nám otvoril výhľad do spodného podlažia, ktorému dominuje jedálenský stôl a svietidlo v tvare odkvitnutej púpavy.
Pri prehliadke kúpeľne sa majiteľ rozrozprával o výhodách spolupráce s architektom Jánom Stempelom: „Páčilo sa nám, že sme si mohli vybrať náš životný priestor sami. Hovorili sme o tom, aké máme radi farby a aké materiály sú nám blízke. Výsledkom je dom, ktorý do detailu zodpovedá našim estetickým požiadavkám. Nemohli by sme si kúpiť dom na kľúč, ktorý niekto navrhol v akomsi všeobecnom štandarde. Tieto projekty sa len ťažko niekomu trafia do vkusu.“
Vstupujeme do spálne. Dominuje jej masívna posteľ s koženým rámom, ktorý pripomína vzťah majiteľov k etnickým doplnkom. Všetko potrebné skladujú v bielych skriniach, ktoré kopírujú šikminy a vďaka svojmu odtieňu vizuálne nevyčnievajú. Prechádzku v preslnenom poschodí končíme v detskej izbe. Miestnosť má obdĺžnikový pôdorys a dve okná na jednej stene; ich umiestnenie dovolí o niekoľko rokov priestor hravo predeliť na dve zóny alebo rozdeliť na dve izbičky so samostatnými vchodmi. V budúcnosti by majiteľov nemalo nič prekvapiť – myslelo sa na všetko. Priestoru prospelo priznanie drevených trámov. Miestnosť vďaka nim pôsobí vzdušne a voľne. Navidomoči sa netreba za každú cenu zaoberať znižovaním stropov alebo vytváraním často ťažko prístupných úložných priestorov. Mladí majitelia sú vo svojom domčeku evidentne spokojní. Voľba architekta, ktorý počúva ich názory, sa ukázala ako najlepšie riešenie. Čas, ktorý venovali príprave a vypracovaniu slohovej práce pre svojho architekta, sa im viacnásobne vrátil. Ich hlavnou požiadavkou bolo vytvorenie príjemného domova, do ktorého sa s radosťou vracajú. Náš návrat na miesto činu nemohol byť lepší.
Ing. arch. Ján Stempel o práci architekta
„Považujem za nevyhnutné, aby klient jasne definoval, ako chce bývať. Dnes sa ľudia pozerajú do katalógov a časopisov a hľadajú, čo ich upúta. To však nie je najdôležitejšie. Podstatné je, aby si uvedomili, ako žijú. Moji klienti dostanú odo mňa na začiatku domácu úlohu – napísať slohovú prácu na tému Môj dom. Vidím, že sa nad tým natrápia, až kým nezistia, že v tom vôbec nemajú jasno. Často je nový dom reakcia na to, ako ľudia bývali predtým. Tí, ktorí pôvodne bývali v malom, teraz chcú veľký dom. Nakoniec ho nevedia používať. A pritom by im stačilo, keby bol len o málo väčší ako ich byt v paneláku. Boli by oveľa šťastnejší a nemuseli by vymýšľať, kto bude veľké priestory upratovať, kto sa o ne bude starať a koľko minú na vykurovanie. Veľký problém je aj to, čo je okolo. Videl som veľa krásnych domčekov, ktoré sú však obklopené tým najhorším podnikateľským barokom. Ako potom zaváži skutočnosť, že niekto vlastní krásny dom, ktorý je vo všetkých časopisoch, keď z okna vidí pravý opak? Na to všetko treba myslieť. Bohužiaľ ľudia najmenej času a peňazí venujú práve tejto príprave.“
Celá galéria: