Vila Tugendhat – klenot modernej architektúry

28. decembra 2022 7:00 Matej Šišolák De Sandalo, David Židlický pre Študijné a dokumentačné centrum vily Tugendhat, Brno

ikonické domy, tehlová architektúra

Jej príbeh je dostatočne známy, jej konštrukcia sa vyučuje na odborných školách a jej osud priťahuje pozornosť aj ľudí, ktorým je inak architektúra ukradnutá. Vila Tugendhat. Hoci nejde vyslovene dom z tehly, jej architekt na keramiku nezanevrel. Táto slávna vila má stropy práve z nej.

Tugendhatovci

Fritz Tugendhat (1895 – 1958) a jeho žena Greta (1903 – 1970) pochádzali zo židovských nemeckých rodín priemyselníkov a obchodníkov, ktorí v Brne žili už niekoľko generácií. Tugendhatovci boli spolumajiteľmi brnianskych vlnárskych tovární Feldhendler et Co. a Max Kohn. Ešte pred svadbou požiadali architekta Ludwiga Miesa van der Rohe o projekt rodinného domu.

Lokalita rezidenčnej štvrti Čierne polia bola logickou voľbou, pretože pozemok bol súčasťou Gretinej rodičovskej, takzvanej Löwovej-Beerovej vily. Mies prišiel do Brna v septembri 1928 a očarený exkluzívnou stavebnou parcelou, ktorá ponúkala nádherný výhľad na historickú panorámu Brna, zákazku prijal.

„Videli sme najskôr pôdorys jednej obrovskej miestnosti s jednou polkruhovou a jednou voľne stojacou stenou. Potom sme si všimli malé krížiky v päťmetrových odstupoch. Opýtali sme sa: ‚Čo je to?‛ Nato Mies celkom samozrejme: ‚To sú oceľové podpery, ktoré ponesú celú stavbu.‛Vtedy ešte nebol žiadny súkromný dom postavený s oceľovou konštrukciou. Niet divu, že sme boli prekvapení. Napriek tomu sa nám plán veľmi páčil,“ spomína Greta Tugendhat.

Výstavba pozoruhodného rodinného sídla

Mies, prekvapený vysokou úrovňou brnianskej architektúry a staviteľstva, neváhal realizáciu zveriť do rúk tunajšej stavebnej firmy (brnianskej firmy bratov Artura a Morica Eislerovcov). Stavať sa začalo v lete 1929 a stavba bola hotová za štrnásť mesiacov. Po dokončení interiérov sa rodina v decembri 1930 mohla nasťahovať. Tugendhatovci žili v dome s troma deťmi, Hanou, Ernstom a Herbertom do mája 1939. Pred hrozbou vypuknutia vojny odišli do Švajčiarska a v januári 1941 do Venezuely.

Vila Tugendhat v područí nacistov a sovietskej armády

Začiatkom októbra 1939 bol dom skonfiškovaný gestapom a od januára 1942 sa stal majetkom Nemeckej ríše. K radikálnym stavebným zmenám došlo v 40. rokoch, keď tu mal byt a kanceláriu Walter Messerschmidt, riaditeľ Klöcknerwerke v Brne. Ten dal napríklad zamurovať zasklenú mliečnu stenu v uličnom priečelí a priechod na hornú terasu, zvýšiť komín a vstavať ďalšie priečky v interiéroch.

Pri oslobodzovaní Brna sovietskou armádou v apríli 1945 sa na devastovaní domu podpísal jazdecký oddiel maršala Malinovského. Od augusta 1945 do júna 1950 pôsobila vo vile súkromná tanečná škola profesorky brnianskeho konzervatória Karly Hladkej. V októbri 1950 objekt previedli do vlastníctva československého štátu. Potom slúžil ako rehabilitačné stredisko pre deti s poruchami chrbtice, a to až do konca sedemdesiatych rokov.

Prvá rekonštrukcia vily

Prvú zásadnú komplexnú obnovu a rekonštrukciu vily realizovali v rokoch 1981 – 1985, síce podľa kvalitného projektu, ale celkom v duchu normalizačnej pracovnej morálky. Výsledkom bol čudný polotovar, ktorý si síce zachoval genia loci majstrovského diela, dlhé roky podivného hospodárenia sa však podpísali na interiéri. Mali podobu neodborných zásahov, znefunkčnenia unikátnych technológií a celkového zanedbania tejto kultúrnej pamiatky. (V roku 2002 vilu Tugendhat zapísali na listinu svetového dedičstva UNESCO.)

Obnova vily Tugendhat vyvoláva diskusie

Ak ste mali to šťastie a navštívili ste tento fenomenálny dom v minulosti, nebolo jednoduché nájsť si k nemu vzťah. Neodborné zásahy skôr zvýraznili jednoduchosť až „neosobnosť“ architektovho riešenia. Unikátny Miesov koncept „voľného pôdorysu“ (plan libre) bol témou diskusií už v čase vzniku vily. Otázku: Je možné vo vile Tugendhat bývať? vyslovil historik umenia Justus Bier už v roku 1931.

V polovici 90. rokov bola vila už len tieňom svojej niekdajšej slávy. Namiesto symbolu prosperity medzivojnového Československa a progresívnych myšlienok sa stala skôr miestom rozpadu a rozkladu. Skutočnosť, že v nej došlo k faktickému potvrdeniu rozpadu spoločného štátu v roku 1992, tento dojem len potvrdila.

Plány na zásadnú rekonštrukciu sa objavili až po tom, ako stav konštrukcie označili za havarijný. Ako toľkokrát v minulosti, aj v 21. storočí bola vila príčinou kontroverzií a svárov. Verejnú súťaž na jej rekonštrukciu niekoľkokrát spochybnili a až následné potvrdenie jej výsledkov umožnilo začať zásadnú obnovu tohto kultúrneho dedičstva.

Vedecká rekonštrukcia

Cieľom obnovy bolo vrátiť stavbu do podoby čo najbližšej 30. rokom minulého storočia. Stavebné zásahy sa zamerali na sanáciu schátranej konštrukcie a na obnovu niektorých technológií. V súťaži o realizáciu interiéru zvíťazila spoločnosť Amos Design. Podľa popisu Karla Říhu spočívala rekonštrukcia interiéru najmä v odstránení neskorších stavebných zásahov, obnove zachovaných pôvodných prvkov a nábytku a vytvorení replík pôvodných kusov.

Obnove predchádzal dôsledný prieskum všetkých dostupných materiálov – dobových fotografií, projektových podkladov uložených v múzeách (napr. MOMA v New Yorku) či dostupnej literatúry, a tiež v kontaktoch s rodinou pôvodného majiteľa aj architekta. V rámci prieskumu sa architekti taktiež vydali na mnohé stavby Miesa van der Rohe po Európe a USA.

Dobové technológie pri výrobe nábytku

Potom pripravili rozsiahlu výrobnú dokumentáciu – bolo potrebné vyhotoviť množstvo replík zámkov a pántov, dielov na kompletizovanie skríň, stolov či skriniek. Využili sa pritom len pôvodné materiály ako latovky, preglejky alebo špeciálne dyhy.

Nikde sa nepoužil súčasný doskový materiál, dnes bežne používaný na výrobu nábytku, dobové technológie uplatnili aj pri spájaní materiálov. V interiéri sa okrem iného uplatnili aj 100-percetný zinkový plech, pružná rúrková oceľ, ručne vypracované kože, pergamen, opaxit, čierne a krištáľové sklo, zelený mramor, množstvo textilných poťahov a pochopiteľne, množstvo drevených materiálov a európskych a tropických dýh.

Ako finálna úprava sa na dyhy aplikoval – rovnako ako v čase výroby pôvodného nábytku – syntetický olej s alkydovými živicami. Vyrobili ho špeciálne len pre potreby rekonštrukcie podľa dobových receptúr. Pôvodný materiál poslúžil aj na čalúnenie pohoviek či postelí. Svoju renesanciu v nábytkovom priemysle pritom zažili juta, konský vlas, africké trávy alebo klasické kovové pružiny. A neraz sa ukázalo, že profesie, ktoré boli kedysi na realizáciu interiéru potrebné, sú dnes už zabudnuté.

Dobrodružstvo s polkruhom

Zásadnou udalosťou sa stalo navrátenie polkruhovej makassarovej steny jedálne. Jedálenská stena zmizla z objektu vily počas druhej svetovej vojny, v roku 1940, a považovala sa za úplne stratenú. Historik umenia Miroslav Ambroz však v roku 2010 oznámil nález časti tejto steny v jednej frekventovanej brnianskej budove, kde 70 rokov slúžila rozobratá ako obklad stien v menze. Obkladové panely bolo potrebné demontovať, zreštaurovať, doplniť novými časťami a vrátiť na ich pôvodné miesto.

„Tisíce ľudí ročne videlo pôvodné panely z jedálne vily Tugendhat a nikto si túto súvislosť nevšimol,“ hovorí Karel Říha zo spoločnosti Amos Design. „Aj pre rodinu Tugendhatovcov išlo o mimoriadny zážitok, keď zistili, že stena je opäť na svojom mieste.“

Kovový originál

Vo vile je dnes umiestnený zrekonštruovaný kovový nábytok v pôvodnom vyhotovení z roku 1930, aký žiadny súčasný výrobca nevyrába a aký nemožno v tomto vyhotovení nikde kúpiť. Keďže veľa stoličiek a stolov vzniklo v tom istom roku, v ktorom sa stavala vila, alebo boli priamo pre vilu navrhnuté, išlo o prototypy, ktoré sa neskôr rôzne upravovali. Väčšinou z konštrukčných a užívateľských dôvodov, čo bolo spôsobené nedostatočným vyskúšaním nábytku. Nábytok sa totiž v tých časoch netestoval v skúšobniach, preto nebolo možné dopredu zistiť jeho skutočné vlastnosti či výdrž.

Zjednodušenia a úpravy nábytku sa začali už pred druhou svetovou vojnou pokračovali aj po nej. Pre rekonštrukciu vily sa spracovali úplne nové výrobné výkresy s odkazom na pôvodnú Miesovu dokumentáciu a existujúce pôvodné stoličky a kreslá.

Významná časť pôvodného kovového nábytku (známe kreslo Barcelona, takzvaná brnianska stolička, ktorú Mies navrhol priamo pre vilu Tugendhat a v upravenej verzii sa vyrába dodnes, otoman, stôl Dessau, chaise lounge, stôl MR) je vo vlastníctve Múzea mesta Brna, rodiny Tugendhatovcov a dedičov Miesa van der Rohe. Nábytok odmerali, zakreslili, dôsledne zröntgenovali a dohľadali pôvodné výkresy. Podrobné výkresy mali zmapovať stav z obdobia vzniku nábytku a poslúžiť ako dôkladný výskumný materiál, ale aj porovnanie súčasnej a pôvodnej výroby kovového nábytku.

Prechádzka vilou Tugendhat

Jednotlivé kusy nábytku či makassarová stena sú však len kúskami skladačky s názvom Vila Tugendhat. Dom treba zažiť. Len tak zistíte, akým geniálnym riešením je napríklad mliečne sklo, tvoriace stenu vstupnej časti. Jedine osobná návšteva vám ukáže napríklad umývadlo ukryté vo vstavanej skrini alebo vysoko umiestnené okná v kúpeľni, s ťahadlami na ich „diaľkové ovládanie“.

Jedine naživo si môžete vychutnať geometrickú zimnú záhradu, ktorá kedysi tvorila zelenú stenu zasklenej obývacej časti vily. Na vlastné oči treba zažiť aj ikonický otvorený priestor prostredného podlažia s ónyxovou stenou ožiarenou slnkom, ktorá dom preslávila. Obrovské okná, ktoré s tichým bzučaním zájdu do suterénu a otvoria obývačku záhrade.

Technológia ako unikát

V suteréne sa nachádza motor s prevodmi, ktorý ovládanie okien umožňuje. Najnižšie podlažie je rozľahlé ako priemerný rodinný dom. Pamätali tu na sklad záhradného nábytku aj úkryt kožuchov pred moľami. Je tu aj strojovňa vzduchotechniky s unikátnym prírodným filtrom, ktorý zbavoval ohriaty vzduch olejového zápachu. Prepad na uhlie, mechanické ovládanie technológií, vykurovacie telesá v podobe chrómových rúrok, decentne prikrčené pod veľkoformátovými oknami. Kuchynský výťah, tmavá komora.

Výsledkom rekonštrukcie vily Tugendhat je stav, ktorý sa maximálne priblížil vzhľadu z roku 1930. Je v podobnom meradle svojou detailnosťou a dôslednosťou v rekonštrukcii modernej architektúry 20. storočia celkom výnimočný. A návštevníkom dokáže interiér sprostredkovať návrat v čase do roku 1930, keď vilu dokončili. Ak ste sa objednali na návštevu (treba s dvojmesačným predstihom!), pokojne si, milí páni, oblečte oblek s vestou a do ruky zoberte vychádzkovú paličku. Dámy nech neváhajú a klobúk doplnia štýlovou kabelkou. Vila Tugendhat je návrat v čase, kedy sa život domov, rovnako ako život ľudský, nemeral v sekundách.

Galéria